Dňa 12.5. sa v Senici konala Míľa pre mamu. Bol to už 10. ročník, ktorého sa zúčastnilo až 1860 ú%castníkov. Užili si ju deti i mamy. A to aj vďaka nám dobrovoľníkom zo Senice 2.0. Ešte predtým ako sa vydali na túru po cyklotrase, na nich čakali stanovištia, ktoré pripravil tím dobrovoľníkov. Deti si precvičili nielen svoje športové zdatnosti, ale potrénovali aj svoj mozog. Celkovo na nich čakali štyri stanovištia. Beh prekážkovou dráhou, zaujímavé loptové a vedomostné hry. Deti si precvičili svoje znalosti o Európe , niektoré z nich dokonca vedeli rozpoznať aj všetky európske vlajky. Na tých najšikovnejších čakala na konci sladká odmena. Nechýbal ani nafukovací hrad a občerstvenie. Poobede nás prekvapila búrka, ale ani tá nezmazala radosť na tvárach mám a ich ratolestí. „Vždy, keď sa na mňa niekto usmeje a vidím, že je úprimne šťastný, pocítim hrejivý pocit pri srdci. Pocítim, že robím správnu vec. Pretože nie je nič krajšie ako robiť ľudí šťastnými.“

V stredu 21. marca 2018 si pripomíname 13. výročie Svetového dňa Downovho syndrómu. Hlas ľudí s Downovým syndrómom a tých, ktorí s nimi žijú a pracujú, každým rokom silnie. Tento rok sa kampaň #WDSD18 nesie v znamení „Môj prínos spoločnosti“ a je zameraná na to, aby aj ľudia s Downovým syndrómom mali rovnakú možnosť zaradiť sa do spoločnosti ako všetci ostatní. Aby aj títo ľudia mohli viesť plnohodnotný život, pretože aj oni radi pracujú, pracovať vedia a pracovať chcú. Ľudia s Downovým syndrómom majú právo byť rovnocenne vnímaní vo všetkých aspektoch života spoločnosti. Medzi priority kampane patrí vysvetľovať verejnosti a kľúčovým osobnostiam: že ľudia s Downovým syndrómom počas svojho života významne obohacujú spoločnosť v školách, na pracoviskách, v komunite, vo verejnom a politickom živote, kultúre, médiách či športe, že negatívne postoje a nedostatok informácií o ich potenciáli zabraňujú ľuďom s Downovým syndrómom, aby mali možnosť prispievať do spoločnosti, poskytnúť ľuďom s Downovým syndrómom (a tým, ktorí ich podporujú) príležitosti, aby obhajovali svoje práva, osloviť kľúčové zainteresované strany: verejné orgány, médiá, pedagógov, zamestnávateľov, aby poskytli ľuďom s Downovým syndrómom priestor na zmysluplné prispievanie a obohacovanie komunity. Do kampane „Môj prínos spoločnosti“ sa zapojilo aj Slovensko. To, že myšlienka kampane je aj na Slovensku realizovateľná, dokazuje masér Ivi Bobáľ. Ivi Bobáľ je nielen masér, ale aj majiteľ Regeneračného IVI Centra a zároveň jeho šéf. Zvykne hovoriť, že je tri v jednom! Je priateľský a skúsený, čo si cenia jeho klienti. Chcete vyskúšať čo dokáže človek s Downovým syndrómom? Aké šikovné sú

December, advent. Obdobie, ktoré sa nesie v duchu Vianoc, a ktoré je ako stvorené na rozdávanie lásky a pomoci. Inak to nemohlo byť ani u nás v Senici 2.0. Nezaháľali sme a rozhodli sme sa potešiť tých, na ktorých sa niekedy zabúda. Navštívili sme neziskovú organizáciu Zariadenie sociálnych služieb v Senici. Keďže Vianoce sú aj o daroch, neprišli sme k obyvateľom zariadenia s prázdnymi rukami. Okrem úsmevu na perách sme so sebou priniesli i zarámované obrázky detských kresieb. Vianočnú atmosféru spríjemnila hudobná skupina Senickí heligonkári s pánom primátorom mesta – Branislavom Grimmom. Hudobná skupina zahrala známe šlágre a koledy. Hneď s prvými tónmi piesní zavládla v miestnosti vianočná a slávnostná nálada. Mnohí si podupkávali či predviedli tanečné zdatnosti. Radosť a spolupatričnosť bola cítiť aj od zamestnancov zariadenia. Cez prestávku hudobnej skupiny sme sa rozpŕchli medzi obyvateľov, aby sme im podarovali obrazy. Tí sa potešili, obdarovali nás úsmevom, ale aj spŕškou otázok. V ich očiach sa odrážala radosť, ale aj nostalgia a spomienky na minulé časy. Toto pekné popoludnie plné vianočných želaní a nostalgie rýchlo ubehlo a my sme sa lúčili s našimi spoluobčanmi s prísľubom ďalšej návštevy. Boli by sme radi, ak by i ďalší občania nášho mesta, ktorí majú chuť rozdávať radosť a lásku prišli navštíviť obyvateľov tohto zariadenia. Veď povedzme si na rovinu, koho by nepotešila návšteva a darovaný úsmev?

Po prvej úspešnej akcii vo Svetluške kde sme pomohli postaviť skleník sme boli požiadaný o pomoc so zasadením živého plota okolo ich areálu. Samozrejme, nemohli sme odmietnuť a prisľúbili sme, že to zariadime. Neodradila nás ani dĺžke plota, kvôli ktorej sme museli ísť do Svetlušky viackrát. Nakoniec sa podarilo zasadiť celý plot a už len čakáme kým sa rozrastie. Ešte pozdrav, ktorý nám poslali zo Svetlušky: Ď A K U J E M E dobrovoľníkom z organizácie Senica 2.0., za obrovskú ochotu a pomoc pri sadení živého plota okolo DS Svetluška, na ktorý sme získali financie z projektu Raiffeisen Banky Slovensko v rámci „Gesto pre mesto“…..veľká vďaka, kamaráti!

Mokro ani blato neodradilo 36 účastníkov prvého ročníka adrenalínového preteku Hecni sa, ktorý sa konal v sobotu 23. septembra v Kunove. V tento deň počasie veru účastníkom neprialo. Od rána bola hmla, ktorú neskôr vystriedal dážď. Pred štartom však pršať prestalo a preteky sa mohli začať. Celotýždňové sychravé počasie si vybralo svoju daň v podobe nižšej účasti tímov. Celkovo štartovalo deväť 4-členných družstiev, ktoré absolvovali 4 km trať s 10 prekážkami. Prvá disciplína bola skôr o hlave ako o športe, keď si súťažiaci museli zapamätať 6-miestny kód, ktorý mali vysloviť až v cieli. Nasledujúca prekážka však už bola silová. Tímy museli preniesť 8 paliet 10 metrov. Na ďalšom stanovišti sa trošku zašpinili, keď museli v blatistom teréne podliezť plachtu s vodou. Ďalej ich čakala traktorová pneumatika, ktorú museli 4 krát prevrátiť. Zaslúženou odmenou po zdolaní týchto prvých prekážok bol sladký čaj. Po malom občerstvení sa opäť pustili do druhej polovice trate. Tu museli opäť podliezať, tentoraz popod sieť. To už boli od blata od hlavy až po päty. Blato bolo aj na fúriku, v ktorom mali jedného člena tímu previezť určitý úsek. Ďalšou prekážkou bola protipovodňová zábrana pri strelnici, už takmer v Kunove potom hopsali v pneumatikách a museli odtiahnuť drevenú kladu. Na záver v cieli museli zopakovať heslo zo začiatku pretekov, potom sa im stopol čas. Všetci dobiehali s úsmevom a vôbec nevadilo, že boli špinaví od blata. V teple na nich čakal chutný guláš, teplý čaj, ale aj pivo a kofola. Každý účastník

Sviatok SNP sme oslávili, ako inak pohybom a zúčastnili sme sa na Senickej mašírovke, ktorú organizuje Klub slovenských turistov. Táto akcia sa stáva rok čo rok populárnejšou, a preto sme tam ani my nemohli chýbať. Samozrejme sme sa na snažili mašírovku pozvať čo najviac priateľov. Vybrali sme si najdlhšiu trasu, ktorá merala 28 km. Našťastie nebolo veľmi horúco a mohli sme si naplno užiť pochod. Tiež sme si mohli po ceste vychutnať výdatný guláš. Bol to super strávený deň a tešíme sa na ďalší rok a dúfame že sa nás zíde ešte viac ako tento. Máme dokonca aj dôkaz, že to bola skutočne vydarená akcia: "Hovorí sa, že najlepšie spomienky máme zo spontánnych akcií. Tak to bolo aj 29.8., kedy sa konala Senická mašírovka. Na túto túru ma na poslednú chvíľu zavolala moja sesternica, členka organizácie Senica 2.0. S otlakmi na nohách a s bolesťou bedrového kĺbu som prešla 28 km a počas putovania som spoznala nových, skvelých ľudí. S nimi cesta ubehla rýchlo, lebo rovnako ako sme my kráčali tak ani reč medzi nami nestála. Keďže som z Martina cesta domov mi trvala dlhšie ako ostatným, takže keď som večer konečne dorazila od únavy som zaspala na dva dni, ale musím povedať, že to stálo za to a na budúci rok idem so Senicou 2.0 znova." napísala Lenka.